podobydoby

Často premýšľala nad tým, či niekedy nájde lásku a ten pocit, aké to je byť milovaná a obdivovaná. Aj keď sa s vozíkom a svojim hendikepom zmierila, nezmierilo sa s tým okolie a brali na ňu ohľad viac, než ona sama. Akoby oni boli tí, ktorí sú pripútaní na vozík a nie ona. Nebehala pred chlapcami ako ostatné dievčatá a nemusela sa báť ťahania za vrkoče, ani kupačov na Veľkú noc, pretože by ju nikto nenaháňal. Akoby sa báli čo i len priblížiť. Akoby bola z cukru. Ona však milovala svoj svet, ktorý si vytvorila. Svet fantázie a ľudí, ktorí ju mali úprimne radi. Bez prehnanej ľútosti. Aj keď ju mrzelo, že o ňu chlapci nemajú záujem, ako o zdravé dievčatá. Cítila sa byť plnohodnotná, pretože vo svojom vnútri mala čo ponúknuť. Radosť zo života z nej kypela, verila v rozprávky, šťastné konce, nádej, lásku, porozumenie. Tú vieru totiž potrebovala.

„Pomohla by som vám na druhú stranu, no neviem či vás dokážem práve ja ochrániť pred tým, aby ste neskončili pod kolesami auta. Sama totiž mám kolesá,“ prihovorila sa mladíkovi v slnečných okuliaroch, s bielou paličkou v ruke. „Nemyslím tie kolieska v hlave, ktoré mám neustále v pohybe a ktoré je možno počuť pracovať aj teraz, ale som na vozíku“, dodala a nahlas sa zasmiala. Opätoval jej to. Možno aj preto, že bol tiež hendikepovaný a tak to nebral ako urážku. Ani z jej, ani z jeho strany. Možno, že keď sa navzájom doberajú a vtipkujú o sebe dvaja hendikepovaní ľudia, tak to nie je také bezcitné, ako výsmech zdravých ľudí.

…

Poznávali sa. Nezaujímala ich tá fyzická schránka a jej obmedzenia. Zaujímalo ich, kto jej jej majiteľom a jeho pocity. To, čo nie je zraniteľné a pominuteľné tak ako telo. To, čo ľudí líši od predmetov, ako sa vyjadrujú, ako opisujú javy okolo seba, čo všetko je možné v človeku spoznať, čoho všetkého je schopná láska a kde všade sa dá nájsť – v kom, v akých chvíľach a čo všetko znesie. Čo všetko vydrží, čo všetko dokáže odpustiť.

„Poď, posaď sa mi na kolená, porozprávam ti o tom, ako vnímam svet, umenie, okolie a ty mi povieš, ako si ho predstavuješ ty. Ako vnímaš môj hlas, dotyky, vôňu. Ako sa ťa dotýka hudba, vietor, dážď, čokoláda na jazyku,“ povedala, obzerajúc si ho a on si ani neuvedomoval, aký je pohľadný. Ani sa nevedel porovnať s ostatnými. Nemusel. Mal rodinu, priateľov, ju.

„Dala si mi viac, než si viem ja slepec predstaviť. Dala si mi možnosť zažiť lásku na prvý pohľad, aj keď som nikdy nevidel farby, ani tváre, ani prírodné scenérie, o ktorých počúvam od iných. Nevidím kolesá, na ktorých si do môjho života priviezla tak veľké množstvo lásky, no rád ju od teba prijmem zmyslami, ktoré vnímajú tvoju krásu obdivnejšie, než všetky zraky sveta. Opíš mi, ako ma vidíš ty, ja ti poviem, ako vnímam teba. Tú iskru, ktorú nie je vidieť, no dokázala rozjasniť naše prvé stretnutie, naše zblíženie, našu spoločnú cestu. A aj keď ti nikdy nebudem čítať básne, ani ti žiadnu úhľadne nenapíšem na ružový papier, tak ti jednu venujem z hlavy. A to aj každý deň.“