podobydoby

Jožo sa po ceste z nákupu zastavil v krčme na pivo. Prisadol si ku kamarátom, ktorí tam nasávali už od rána a pustil sa s nimi do debaty. Na otázky, či ho doma nečaká žena odpovedal, že to má doma a vo vzťahu pod palcom, žena mu zobe z ruky a on si môže robiť čo chce. Chlapi ho počúvali a v duchu sa smiali. Jožo vždy pred kamarátmi rozprával o svojej žene pohŕdavo a neúctivo, pretože si myslel, že je to chlapské. Že je to frajerina. Chvastal sa, ako má domácnosť pod kontrolou on. Ako je v posteli výkonný, ako dokáže svoju ženu uspokojiť, aké polohy s ňou skúša, ako žena pri tom kričí a ako je z neho hotová. Pritom si neuvedomoval, že o niektorých veciach by sa hovoriť nemalo a mali by ostať tabu. Za zavretými dverami spálne.

Vystatoval sa, ako mu jeho „stará“ nesmie do ničoho kecať a ako počúva jeho príkazy. Ako to ma on ako správny chlap všetko v p*** a robí si čo chce a kedy chce.

V tom však Jožovi zazvonil telefón. Volala žena.

„Ticho, ticho, žena mi volá. Nesmie vedieť, že som s vami na pive!“ A utekal s mobilom preč od stola, aby nebolo počuť, kde je. Šepkal a uisťoval ju, že je už na ceste domov a aby sa nehnevala.

Nesmelo odomkol dvere na byte a po frajerine ani stopa. Podal žene nákup a bol krotký ako baránok. Už to zrazu nebola „moja stará“, ani „tá p***“, ani „tá k***“, a kadejaká iná nepekná prezývka. Už bola opäť miláčik, láska, srdiečko, zlatko. Už to nebolo „mám v p***“, ale „áno, urobím, idem, prinesiem, prepáč, ľutujem“.

Po divadielku pred kamarátmi ani stopa. Masku nechal zavesenú pred dverami, pripravenú na ďalšie použitie, keď sa opäť vyberie von.